BLOG

Piaty, posledný deň. Črnomelj – Crikvenica, od mora nás delí 105 km a skoro 1700 m výškových.

Keď poviem, že sme úplne rozbití, asi to je slabé slovo. Nechce sa nám už nič a k tomu sa pridáva môj strach. Bojím sa, že opäť príde stúpanie, ktoré bude až príliš strmé a ja spadnem, pretože si nestihnem vypnúť nohy z pedálov. Dnes sa dokonca bojím aj toho, že nezvládnem ani zjazd dolu a zničím si brzdy. Proste, grafy vyzerajú veľmi hrozivo.

Po výborných raňajkách v Hiša nasprot Sonca v Črnomelji ideme na to. Po pár kilometroch prichádzame k prvému hrozivému kopcu. Hneď na začiatku stresujem, a teda musím uznať, že som sa konečne naučila zosadnúť z bicykla aj v kopci. Neznášam tieto úzke strmé stúpania po miestnych lazoch. Postupne však stúpanie poľavuje a ja začínam veriť, že to pôjde. 6 kilometrov nahore, ale príjemne zjazdných.

Dochádza mi, že som skoro stále vpredu. Kocúrik už ani zďaleka neťahá tak, ako prvý deň. Necháva to namňa.

Príjemný zjazd dolu. Jasné, brzdím ako besná, ale necítim sa v ohrození.

Lemujeme hranicu a v rámci možností fičíme po príjemnej cestičke popri rieke Kupa. Páči sa mi tu. Romantika, splavy, krásna príroda, každú chvíľu toi-toika.

Začína druhé obávané 11 km stúpanie. Tentoraz ideme po širokej ceste pre autá, takže sa sklonu nemusím báť. Toto zvládnem. Musím si dať pauzu kvôli kolenu, ale viem, že nič strašné ma nečaká.

Delnice. Pri benzínke nás čakajú rodičia s našimi deťmi. Namiesto pokojnej pauzy začínajú stresy z prichádzajúcej búrky. Neviem, či chcem vôbec ísť ďalej. Neviem, či to zvládne moje koleno. Neviem, čo ma čaká, ale viem, že sa bojím zjazdu dolu. Chcem nasadnúť rodičom do auta a vzdať to. Nechcem ale nechať Kocúrika samého. Ok, skúsim ísť ďalej.

Začína pršať a tak zaliezame pod nejaký prístrešok. Čakáme dosť dlho, kým sa rozhodneme pokračovať. Ani nie o kilometer opäť stojíme pod iným prístreškom. Asi sme ten lejak dobehli.

Bolesť kolena mi trošku ustúpila, strach sa zväčšuje. Chcem už byť hore a zároveň tam nikdy nechcem prísť, aby som nemusela ísť dolu. Kocúrik ma ženie, bojí sa búrky. Ja by som najradšej posedávala a naťahovala čas.

925 m.n.m. Na tabuli stojí „Oddýchni si, zaslúžiš si to.“ Ani len netušia, akú majú pravdu. Nechce sa mi veriť, že som sem dokázala prísť. Aj keď k moru nám chýba ešte 27 km, už teraz som preťala pomyselnú cieľovú pásku.

Kocúrik mi kontroluje brzdy a ideme. Dávam maximálny pozor, bojím sa. Jasné, že moje predstavy boli horšie ako realita. V pohode sa to tu dá zísť, ale aj tak brzdím ako besná. Vidíme more. Niekde dole v riti, ale vidíme ho. Problém prichádza v Kraljevici. Toto už moje brzdy fakt nedajú, ideme pešo. Motáme sa, cupkáme dolu kopcom ako baletky kvôli tretrám, 500 metrov nám trvá snáď 20 minút. Neviem, či skôr ratovať seba alebo bicykel.

Posledné kilometre sú parádne. Príjemný zjazd. Sem tam zatočím pedálmi, ale skôr sa iba veziem. Crikvenica. Máme to! Zosadáme z bicyklov, aby sme prešli cez námestie. Jasné, že sa hneď musím rozčapiť, lebo je to tu šmykľavé. Tečie mi z kolena pramienok krvi. Stretáme ocka, vyzúvame tretry, vliezame do mora, bicykle zdvíhame nad hlavu a fotíme sa. Všetci okolo na nás pozerajú a vôbec netušia, že sme prišli zo Slovenska. 35 hodín jazdy na bicykloch. 650 km. 5 štátov. Presnejšie SR-AU-HU-AU-HU-SLO-AU-SLO-HR-SLO-HR. Jasné, že ten môj 11 ročný bicykel nehodím do najbližšieho smetiaku, ale nabudúce si viac zistím o trati. Pomotkám sa u nás doma a nepotrepem sa do slovinskochorvátskych kopcov, ktoré sú pre mňa úplne nezjazdné. Už teraz sa teším, čo vymyslíme:) Bolesti prejdú, zážitky ostanú...

Včerajšia Trnavská stovka za mnou. Tento raz mi vôbec nešlo o výkon, ale o pocit. A pocit bol super, bavilo ma to Toľko fotiek zo stovky som ešte nikdy nemala. Ďakujem za slová každého, kto sa pristavil, aj za každý úsmev, ktorý som dostala:) Boli ste všetci super

Jednorožec so mnou išiel ,,iba,, 65 km, potom som ho musela vyzliecť a pokračovať po svojich. Nikdy viac ho nechcem vidieť

 

Krásy Slovenska a v nich môj článok:) Teším sa z toho.

Ak si chcete odo mňa prečítať viac, necenzúrovaná verzia bude v mojej druhej knihy. Pst! Zatiaľ iba v Krásnach Slovenska

 

 

Moja prvá stomíľovka. Možno aj posledná 39 hodín, 169 km.

Počasie čistý masaker. Prvý deň teplo, pre mňa až veľmi. Druhý deň lialo tuším celý deň. Dážď, hmla, zima. Všade sa šmýkalo. Ale viete čo? Som rada. O čo horšie počasie, o to viac som musela zabojovať.

 

 

Minulý týždeň rozhodne nezačal športovo. Celá zasoplená a vyčerpaná som sa vzdala myšlienky na stovku. Po niekoľkých dňoch dopovania vitamínmi a čajom som vo štvrtok preutekala cez prechod pre chodcov a rozdýchavala to ďalších 15 minút. Celé zle. V piatok konečne soplíky ustúpili, no zdravo som sa necítila. Ale čo s parťákom, ktorého som na stovku nabaláchala, aj keď sa mu vôbec nechcelo ísť? Nemôžem ho tam nechať samého, musím to aspoň vyskúšať. Ok, balím si veci. Nastavujem svoju hlavu. To, že vyštartujem predsa neznamená, že musím ísť až do cieľa. Veci pobalené, hlava nachystaná, parťák volá. Vraj nejde. To mám teraz ísť vybalovať? Kašlem na to. Pôjdem sama.

V sobotu ráno, v tme a zime, stojím odovzdane na štarte v Nivniciach. Nedávam veľkú šancu tomu, že by som mohla prejsť 100 km. Viem, že môžem kedykoľvek skončiť a bude to v poriadku. Postupne prichádzajú rôzne ťažkosti, rôzne problémy a ja si uvedomujem, že nemôžem bežať. Stojí ma to veľmi veľa síl. Ak mám ísť, tak len krokom. Dochádza mi, že každým krokom, každou minútou, každým kilometrom, chcem ísť ďalej.

Moje telo sa s týmto všetkým zjavne vysporiadalo lepšie, ako moja rodina, za čo sa im ospravedlňujem

V nedeľu ráno prichádzam do cieľa síce extrémne unavená, ale psychicky nabitá. Bola to veľmi príjemná akcia, s príjemnými ľuďmi. Odporúčam Ďakujem všetkým parťákom, ktorých som po ceste stretla. Ďakujem svojim doma, že som mohla ísť. Ďakujem všetkým dobrovoľníkom a organizátorom, že vzniká ďalšia super akcia. Trek Bílé Karpaty

 

 

️